Viem, že by som nemala...

Viem, že by som nemala. 

Viem, že by som nemala na Teba myslieť a rozmýšľať na Tebou. No si až príliš hlboko v mojom srdci na to, aby som to dokázala. Si kus mňa samej, kus môjho života a patrí Ti ten najväčší kus môjho srdca.

Bola som tu vždy, keď si ma potreboval. Bola som tu vždy, keď sa Ti niečo podarilo. Bola som s Tebou, keď si sa smial. Bola som tu vždy, keď Ťa niečo alebo niekto sklamal. Vypočula som Ťa a objala Ťa. Bola som tu vždy, keď si mi zavolal. Zdvihla som Ti aj o tretej ráno. Bola som tu vždy, keď si chcel pomôcť. Bola som tu vždy, keď si o sebe pochyboval. Bola som tu vždy, keď sa Ti nevydaril deň. Rozosmiala som Ťa a pozvala Ťa na kávu. Alebo sme išli do kina na horor a Ty si ma držal za ruku, keď som sa bála alebo na komédiu a ja som Ťa kŕmila pukancami. 

Bola som tu vždy, keď Tvoj deň bol perfektný, ale aj vtedy, keď si celý svet nenávidel. Bola som tu naozaj stále. Aj počas búrky, aj počas slnka. Zdieľala som s Tebou radosť aj problémy. Spolu sme sa smiali, spolu sme plakali, spolu sme vždy našli riešenie...

Bola som tu aj vtedy, keď si nemal náladu a odháňal ma od seba. Čakala som s Tebou, kým to prejde.

Bola som tu ako Tvoja priateľka, žena, kamarátka, bútľavá vŕba, opora, rodina, kus Teba...

Ale pravda je taká, že nikto nedokáže znášať rany donekonečna. A bohužiaľ som tiež iba človek a aj keď to bolí musím Ti povedať, že keď sa sklameš a pravda Ťa zraní ja už tu nebudem.. ani moje slová, ktoré ťa vždy povzbudili. Ani moje objatia, ktoré Ta vždy postavili znovu na nohy. A ani môj pohľad, ktorý Ťa chápal aj bez slov.

Ale jedno viem, že budem Tvoje dievča. Stále. Navždy.

A viem aj to, že jedného dňa Ti to všetko bude dávať zmysel a pochopíš, že som nikdy nechcela nič iné, iba to, aby si bol šťastný!

Snažila som sa pochopiť, prečo robíš to, čo robíš, ale je to nad moje sily. Snažila som sa nájsť dôvody, odpovede a rozumieť tomu, prečo sa toto deje. No neprišla som na nič, pretože si sa stal niekým iným, koho som nepoznala. A priznal si si to. Priznal si si, že sa nespoznávaš a že nevieš, čo máš robiť. Preto v kútiku duše dúfam, že Ťa ešte natoľko poznám, že Ťa táto situácia aspoň trocha mrzí.

Chcela som len, aby si ma vypočul. Možno posledný krát. Nechcela som riešenia, rady, odpovede... Chcela som len vedľa seba mať človeka, ktorému na mne záleží. Stále to tam bolo,je a bude. Ty. Ja. Tvoj pohľad. Môj pohľad. Objatie. Úsmevy. Dotyky. Aj po takom dlhom čase. Stále.

My ľudia sme takí komplikovaní. Vieme si skomplikovať aj to, čo komplikované vôbec nie je. Asi nás to baví viac. Asi nám to príde, že je potom život oveľa pestrejší a zábavnejší. Nezvolíme si jednoduchú cestu. Volíme to, čo najviac bolí, z čoho najviac krvácame, čo nás viac trápi, ako nám prináša radosť. Týrame samých seba. A takto sme spokojní. Asi potrebujeme neustály stres, nervy, neistotu a strach. Lebo bez nich máme pocit, že náš život nie je dosť akčný. 

No dúfam, že aj keď som bola pre Teba iba malá kvapka v mori, tak to v Tebe niečo zanechalo. Dúfam, že nezabudneš. Dúfam, že aj keď nie sme spolu, tak si na mňa občas spomenieš. V dobrom či zlom, alebo len tak...

A dúfam, že keď tu už nebudem a odídem, budeš stále cítiť, že som tu, pri Tebe, tak ako to bolo vždy. A keď budeš mať pocit, že si sám, tak Ťa v tej chvíli vo vnútri zahreje taký zvláštny pocit a to budem ja. Nezabudni.

Budem tu vždy a navždy. S Tebou, pre Tebe, kvôli Tebe.