Milý človek toto si prečítaj, kým sa Tvoj svet zmení na nepoznanie...

Ľudia dostávajú šance zadarmo. 

Len tak im otvoríš dvere do svojho sveta a začnú si myslieť, že im patrí. A tak Ti ho pomaly ničia a menia na svoj a všetci, ktorí Ťa varovali sú v Tvojich očiach len závistlivci. 

Smutné je, že pravda nakoniec vyjde najavo a Ty zostaneš opustený a už ani Tvoj svet nie je tým čím býval... a ani tí ľudia, ktorí Ťa varovali tu už nie sú, pretože nikto nedokáže znášať rany a vidieť trpieť tých, ktorých miluje donekonečna. 

Všetky tie objatia, ktoré Ťa vždy postavili na nohy. Všetky tie slová, ktoré Ti vždy dali nádej. Všetky tie pohľady, ktoré Ťa chápali aj bez slov. Sú preč. Nenávratne. A Ty ľutuješ, nadávaš, pýtaš sa prečo... odpoveď je pre Teba ťažká, no v podstate veľmi jednoduchá... 

Odohnal si ich. Ľudí, objatia, slová, pohľady, pocity, city, vzťahy... 

Odohnal si ich len tak, kvôli niekomu kto Ťa ničil a komu si to dovolil hoci si vedel, že to nie je správne. A prečo si to urobil? Pretože my ľudia sme divní. Zbytočne si komplikujeme život, okolnosti, vzťahy... potrebujeme byť akční, lebo potom nám príde život nudný. Tak tých, ktorým na nás záleží odoženieme a k sebe si vezmeme tých, ktorým na nás nikdy nezáležalo a ani nebude. 

Bolí to. Viem. No, jediný kto za to nesie zodpovednosť si Ty sám, človek. Ty si si vybral túto cestu, o ktorej si vedel, že Ťa zničí a cestu, ktorá by bola pre Teba rajom na zemi si nechal zarásť tŕním a bodliakmi. 

A tam za tým všetkých sú tí, ktorí v Teba vždy verili, ktorým na Tebe vždy záležalo, ktorí tu pre Teba boli aj o tretej ráno. Tam sú Tí, ktorí Ťa vždy podržali, pomohli ti, poradili ti, rozosmiali Ťa alebo s Tebou plakali. Tam sú tí, ktorým si nedal možnosť a ktorých si nechal stáť a bez slova si zmenil smer. 

A teraz, keď vieš, že to ako si sa vtedy zachoval nebolo správne chceš sa vrátiť, ale nemôžeš. Cesta je zaterasená, vzťahy ochladli, ľudia odišli, Tvoj svet sa zmenil a tí, ktorí ho zmenili odišli tiež. Zostal si sám na tej ceste, ktorú si si vybral vtedy a nevieš, čo teraz... a poviem Ti, na Tvojom mieste by som to tiež nevedela. 

Preto cez to všetko, čo sa stalo, čo sa deje a čo sa ešte len udeje, nikdy nezabudnem a nikdy nedovolím zmiznúť ľudí, ktorí tu boli pre mňa vždy. 

 A tak sa Ťa teraz pýtam milý človek, stálo to za to? Stálo za to nechať skutočných priateľov zmiznúť v zabudnutí? Stálo to za tie falošné sľuby, že tu budeš vždy? Stálo to za to, že Tvoj svet je teraz miestom, ktoré nepoznáš? Nemusíš odpovedať mne, odpovedz si sám. A vlastne nemusíš odpovedať ani sebe, pretože tie slzy, čo Ti teraz stekajú po tvári sú signálom toho, že to za to nestálo a že tí, ktorí Ti vtedy vraveli, aby si bol opatrný vedeli o čom hovoria. 

No vtedy si bol zaslepený a sám si nevedel, čo robiť. Nevedel si a predsa si urobil tú nesprávnu vec. 

Môžeš skúsiť zakričať cez tie tŕne, bodliaky a plevel. No milý človek, neviem Ti povedať či Ťa tam bude niekto počuť. Rovnako ako si ich Ty nepočul vtedy, keď Ti vraveli, že máš na seba dávať pozor a nedôverovať len tak hocikomu. A vtedy stáli priamo pred Tebou a Ty si ich nepočul. Ale oni sú teraz za tými všetkými prekážkami na tej ceste... skúsiť to môžeš, ale či sa to podarí, neviem. 

Pretože si od seba odohnal ľudí, ktorí tu boli vtedy, keď si bol sklamaný, smutný, zničený a nenávidel si celý svet. Odohnal si ich kvôli ľuďom, ktorí s Tebou dokázali byť len vtedy, keď Ti bolo dobre a smial si sa. Ale zabudol si, že tí, ktorí Ťa milujú sú tu, aj keď zájde slnko, začne pršať a vytrvajú s Tebou, pokým sa neobjaví dúha.

Milý človek, nenič si svet.