Každý (ne)má právo na chyby a na to, aby ich napravil!

•píš ako cítiš XLIII.•

Už si ani nepamätáš koľkým ľuďom si odpustila. Sklamali Ťa, oklamali, podviedli, nedodržali sľub, zabudli na Teba, nenašli si čas... čokoľvek. No Ty si si zakaždým povedala, že veď stalo sa to prvý krát o nič nejde.

Tak si im odpustila, povedala, že je to v poriadku, že sa nehneváš. A život plynul ďalej a každé takéto odpustenie Ti niečo do života dalo.

Povedala si si, že život je len jeden a je zbytočné si ho komplikovať. Sám je dosť komplikovaný. Tak proste si neriešila chyby a omyly Tvojich priateľov, veď majú na to právo. Majú právo sa mýliť, robiť chyby, veď nikto nevie, čo život prinesie.

No potom prišiel zlom a chyby si sa dopustila Ty. Sama si uvedomuješ, že to bola chyba, že to tak nemalo byť, že si proste mala skrat. Povedala si a urobila niečo, čo si sama nechcela. A v malilinkom kútiku Tvojej duše si dúfala, že aj Ty dostaneš šancu, ktorých si Ty dala milión.

Dúfala si.

Nestalo sa to.

Po jednej jedinej chybe si stratila všetko. A nemáš šancu na reparát. Nemáš proste právo na omyly.

Môžeš miliardu krát povedať, že Ťa to mrzí, že si to tak nemyslela. Môžeš použiť všetky tie reči, čo použili tí, ktorí sklamali Teba. Počula si ich tak strašne veľa krát, že ich vieš aj odzadu. No keď prišla možnosť ich použiť je to zbytočné. Nemáš šancu.

Čokoľvek urobíš a povieš je zbytočné.

A tak začínaš mať v sebe chaos. Premýšľaš, že tu už nemáš, čo ďalej robiť. Ale čo spravíš? Odídeš?

Máš tu rodinu. Máš tu zázemie. Máš tu prácu a skvelých kolegov. Máš tu svoje obľúbené miesta. A tak teraz v Tebe bojujú dve osoby. Jedna chce ujsť a druhá ostať.

No nie je najhoršie to, že nevieš či máš odísť inam a začať odznovu. Najhoršie je, že Ty prestávaš ľuďom veriť. Prestávaš k ľuďom prechovávať city a dávaš ich na druhú koľaj. Nie preto, že by Ťa sklamali, ale preto, že nechceš sklamať Ty ich.

A to všetko len pre to, že jeden jediný krát si urobila chybu a doplatila si na ňu. A nikto iní po tom netrpel iba Ty. Ten, ktorého si sklamala je and vecou, žije svoj život ďalej. Síce Ťa vyhľadáva, je rád, keď je s Tebou, keď sa rozprávate, smejete. Ale to je všetko.

Iné to už nebude. Nikdy. A Ty trpíš a nevieš sa s tým zmieriť. Preto nechceš nikoho bližšie k sebe pustiť. Lebo vieš, že aj keď ublížiš niekomu tak ublížiš viac sebe samej.

Mala by som Ti dať nejakú radu ako to zvládnuť. Ale bohužiaľ. Sama s tým bojujem v tejto chvíli.