Je čas na ďalšie zlé a nesprávne rozhodnutia...

•píš ako cítiš XLVIII.•

Niekde na tej ceste som začala mať pochybnosti či to ako žijem je v poriadku. Začala som mať pochybnosti či sú rozhodnutia, ktoré robím správne. Váhala som či som do svojho života nevpustila ľudí, ktorých som nemala a či som nenechala odísť tých, ktorí tu mali byť.

A tak som stála niekde uprostred toho celého a rozmýšľala. Rozmýšľala som nad tým, že možno som všetky rozhodnutia robila úplne zle a zbytočne som si svoj život skomplikovala. Možno som aj vedela, že som si mala vybrať inú možnosť, ale vyhrala u mňa tá druhá.

Toľko otázok mi vírilo v hlave. A žiadne odpovede. Tak si vravím, čo teraz. Čo mám spraviť vo chvíli, keď absolútne nemám poňatia, čo ďalej.

A vtedy prišiel ten moment, ktorý ma donútil ísť ďalej na tej ceste.

Spomenula som si na všetko, čo som doteraz prežila a koľko som už toho v živote zažila a koľko krát ma to všetko chcelo položiť na kolená.

Pri tom ako krátko som na tomto svete, myslím, že život sa nebabral. Dal mi také polená pod nohy, že miestami som mala pocit, že toto naozaj nezvládnem a chcela som to celé vzdať a nechať sa poraziť.

A vždy som to prekonala a išla ďalej. Spomenula som si na všetky vyhraté bitky v mojom živote, na všetky rany, ktoré sa zahojili. Na všetky facky od života, na všetky sklamania, na všetky nevyslovené pocity, ktoré ma celý ten čas tlačili k zemi.

Spomenula som si na každý jeden pád v živote a na to ako som sa dostala cez to všetko až sem. Sem, kde som teraz. Silnejšia, rozumnejšia, odolnejšia, rozvážnejšia a odhodlaná dokázať sama sebe, že som silnejšia ako si myslím.

V živote som sa stretla s tým, že ľudia na mne obdivovali to aká som silná osobnosť a ako zvládam veci s chladnou hlavou a vždy nájdem nejaké riešenie.

Je dobré počúvať takéto slová, keď sama viem, že za tým celým je toľko preplakaných nocí, tak veľa pocitov beznádeje a totálneho odporu k samotnému životu. Keď si spomeniem koľko krát som nenávidela život za to, aký je skurvene nespravodlivý.

A keď si spomeniem na ľudí, ktorí mi x-krát chceli kázať a hovoriť ako zle žijem a že ten život nie je až taký zlý ako tvrdím. Mali nutkanie mi kázať o tom, že môj život je zlý a že som vulgárna a neviem sa správať slušne. Och, tak rada by som videla Vás moralistov, čo vediete dokonalý život prežiť aspoň jednu krízovú situáciu z tých všetkých, ktoré zo mňa spravili človeka, akým som dnes.

Nikomu som nikdy v živote nepriala nič zlé a ani som nemala nikdy potrebu niekomu hovoriť ako má žiť. Nemala som potrebu starať sa do ľudí a súdiť ich pre to ako sa správajú, pretože nikto z nás nevie, čo má ten druhý za sebou a čo si musel v živote prejsť. A namiesto odcudzovania by sme ho mali vlastne obdivovať, že tu stojí silný ako kedykoľvek predtým...

Pokiaľ je človek šťastný tak na ničom inom nezáleží. Preto teraz na tej ceste pokračujem a síce neviem či idem správne, ale idem a budem bojovať. Sama za seba. Podľa svojho uváženia a svojich pocitov.

Pokračujem v ceste a idem robiť ďalšie zlé a nesprávne rozhodnutia, ktoré ma opäť urobia silnejšou.

Ale ešte predtým si zapálim...