Do tej chvíle to bol deň ako každý iný...

•píš ako cítiš LIII.•

To isté ráno, tá istá cesta do práce, tie isté povinnosti a úlohy. Ten istý pomalý čas a deň. Tí istí ľudia a tie isté tváre. Všetko bolo také ako každý iný deň pred tým.

No všetko sa zmenilo jedným drobným rozhodnutím, že po práci pôjdem do mesta a dám si kávu v tej malej milej kaviarni na rohu. Veď vieš do tej, kde sme vždy chodievali spolu, keď sme potrebovali vypnúť.

A tak kráčam v tento sychravý podvečer po pešej zóne plnej farebného lístia zo stromov, ktoré ju obklopujú. Lístie je mokré od kvapiek dažďa, ktoré sa predierajú pomedzi konáre a zvyšné lístie na javoroch.

Sem-tam sa mihne nejaký človek, ale mám pocit, že v tejto chvíli sú všetci doma, v teple, pod dekou a čítajú nejakú dobrú knihu pri šálke horúceho zázvorového čaju. Len ja sa tu prechádzam po uliciach a moknem.

Pomalým krokom viem, že som bližšie a bližšie. Viem to podľa vône kávy, ktorú je cítiť aj za rohom. Milujem tú vôňu. Malá milá kaviareň, stratená v meste. Konečne som dnu. Ako vždy to bude espresso so sebou. Čakám, konečne dostanem moju kávu, platím a odchádzam.

No, keď som sa otočila, že odídem stalo sa to, čo som nečakala. Sedel si tam. V tom bordovom svetri, ktorý som Ti kúpila na Vianoce minulý rok. Nevidel si ma, lebo si sa pozeral na ňu. Sedel si s ňou pri okne na našom obľúbenom mieste s výhľadom na ulicu, v našej obľúbenej kaviarni a smiali ste sa.

V tej chvíli sa celý tento sychravý deň zmenil. Pozrel si sa mojim smerom a uvidel ma. Zostal si v pomykove, nevedel si ako máš reagovať, no ja som v momente vybehla von a utekala cez ulicu na druhú stranu a vbehla do prvej električky, ktorú som videla. Bolo úplne jedno kam ide, hlavne nech ide rýchlo preč.

Bežal si za mnou, ale už som odišla. A keď sa dvere za mnou zatvorili vtedy som pochopila, že tak to má byť.

Párkrát si mi písal, chcel si sa rozprávať, že mi to vysvetlíš a že Ťa to mrzí. Čo si chcel vysvetľovať? O čom si sa chcel rozprávať? Čo Ťa mrzí?

Vždy som mala milión otázok a žiadne odpovede. Ale teraz už na tom nezáleží. Toľko krát som tam stála a mal si možnosť. No posledný krát si to nestihol a ja som odišla.

Nerozprávaj. Nevysvetľuj. Nemaj pocit viny. Urobil si to tak ako si to chcel. Zjavne.

A tak teraz kráčam po ulici a hľadám inú kaviareň, kde budem chodiť sama, s mojim notesom, perom a písať o tom ako sa konečne vyčasilo.