A až v tej chvíli bolo všetko tak ako byť má...

•píš ako cítiš LV.•

A potom sa stretli. Náhodne, z ničoho nič išiel oproti nej po ulici. Chvíľu premýšľala kam sa skryje, do ktorého butiku nenápadne vbehne alebo sa stratí v dave ľudí. Lenže nemala sa kam skryť, nikde nablízku nebol žiadny butik a samozrejme ani žiadny človek, nie to ešte dav ľudí. Náhoda alebo čo?

Zachovala si chladnú hlavu a s kľudom v tvári mu opätovala pozdrav. Tváriť sa nad vecou prekvapivo nebol pre ňu problém. Čudovala sa tomu sama, ale maximálne jej to vyhovovalo.

A tak tam stáli a viedli strohý a dosť vážny rozhovor, akoby sa stretli dvaja spolužiaci zo strednej po dvadsiatich rokoch a nevedeli, čo sa pýtať, a čo odpovedať. Miestami to bolo až trápne ako postupne strácali niť a premýšľali, čo teraz.

Nechcela a ani nemala byť tou, čo mala riešiť túto situáciu, a tak elegantne z toho vycúvala vyhovorením sa na prácu, ktorá sa jej nakopila. A on v tej chvíli nevedel zareagovať a rozlúčili sa.

Ubehla kratšia doba a keď v jednu upršanú sobotu nastúpila do električky, sedel v nej on. Pozdravili sa a usmiali na seba. Ona čítala knihu, on počúval hudbu, no uprene na ňu hľadel. 

O niekoľko minút vystupovala, no jeho smerom sa ani neobzrela. Vystúpila von, rozostrela dáždnik a vykročila smerom na pešiu zónu. V tom ju dobehol, pritisol sa k nej pod dáždnik a odhodlane, no s nervóznym hlasom sa jej spýtal či s ním neskočí na kávu.

Súhlasila.

Vzal ju do malej kaviarne neďaleko fontány a usadili sa k oknu, tak ako kedysi. To, aby sa mohli pozerať von a sledovať ľudí a svet.

Objednala si espresso, bez mlieka a bez cukru. Keď jej ho priniesli prisunula si ho k sebe, lyžičkou ho jemne premiešala, potom ju odložila, vzala šálku do ruky, privoňala si a odpila. Položila šálku, oblizla si jemne jazykom pery a usmiala sa.

Celý ten čas sa na ňu pozeral. Úplne bežná vec. Lenže v ten okamih si uvedomil, že ona je presne to, čo mu celý ten čas chýbalo.

A potom sa rozprávali, smiali, spomínali, premýšľali, pozerali na seba a užívali si to. Dlhé hodiny tam sedeli, pili kávu, dvakrát si išli von do toho dažďa zapáliť, počúvali hudbu, pozorovali ľudí.. tak ako to robievali vždy.

A potom povedala, že sa chce ísť prejsť do toho dažďa. Vedel, že dážď miluje. Prechádzali sa medzi kvapkami dažďa po mokrých chodníkoch, po kalužiach, mokrí ako myši. Bola šťastná, smiala sa, všetko bolo tak fajn. Stále sa na ňu pozeral a vedel, že takto to bolo vždy najlepšie. Keď neriešili, čo povedia ľudia a robili veci, čo iní nie.

Kráčala popri ňom, do nitky mokrá a pozerala na veľkú mláku, ktorá bola cez celý chodník. Rozbehla sa a skočila do nej ako malé dieťa a začala sa smiať.

V tej chvíli sa cítila slobodná ako vták, vedela, že všetko je tak ako má byť a pozrela sa jeho smerom. No on už bol bližšie ako čakala a...

...pobozkal ju.

A až v tej chvíli bolo všetko tak ako byť má.